 |
| Foto zdroj: https://pixabay.com/sk/users/poperopop-1204479/ |
"Ide ti to výborne zlatko! Už naozaj vieš plávať." zakričala jej smerom, ale tá už znova bezstarostne šantila medzi vlnami.
Už jej to musí povedať, zajtra ich pobyt pri mori končí. Ešte viac jej zovrelo hrdlo. Až mala pocit, že nemôže ani dýchať. Ako jej má povedať, že ju bude musieť nechať samú na tomto svete?
Znova to hrdlo. Po líci sa jej skotúľala slza.
Nie, nebála sa smrti. Mrzelo ju, že práve ona dostala do vienka tú hnusnú chorobu a s ňou len posledných pár týždňov života. Ale s tým sa už ako tak vyrovnala. Hnev, strach, sklamanie a všetky tie divoké pocity už zoslabli. Bola to strastiplná cesta, ale už je na konci. Zostávala v nej posledná ale nesmierne ťaživá vec. Strach o jej milovanú Janku.
Predstava, ako prežije stratu mamy jej dcéra Janka ju strašila každú sekundu, ktorá jej zostávala. Ten šialený strach ju úplne paralyzoval. Cítila, ako jej srdce padá kdesi do stredu Zeme. Takmer vystrela ruky do prázdna, aby sa o niečo zachytila. Pred očami sa jej začalo zahmlievať a slzy tíško padali na deku. Rýchlo zažmurkala očami a naklonila sa dopredu. Tichučký vzdych, ktorý sa jej predral z úst jej priniesol iba nepatrnú úľavu. Ruky sa jej triasli stále viac.
Tuho si objala kolená. Aspoň nejaká opora, pomyslela si v duchu. Vedela, že sa ešte nesmie poddať, inak bude stratená. Všetok strach a smútok jednoducho vybuchnú ako atómovka a ona už nebude mať pod kontrolou vôbec nič. Nesmie sa tomu poddať. Zatiaľ nie. Chcela Janke dopriať ešte pár bezstarostných chvíľ.
Ale dnes už musí s pravdou von. Ich čas takmer vypršal.
***
Na tomto príbehu aktívne pracujem. Udrel do mňa náhodne ako blesk z jasného neba a odvtedy ma akosi tlačí v duši. Musím to zo seba dostať von :-).
Ak ste náhodou na tieto riadky narazili, nechajte po sebe stopu. V komentároch uvítam všetky vaše reakcie ;-).
Ďalší úryvok z pripravovanej knihy nájdete tu >>>
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára