Na konci leta, posledná veta

MINIPOVIEDKA DO VRECKA

"Nehovor mi, čo mám robiť!" kričala na mňa Alenka z plného hrdla.

Na krku jej nepekne navrela žila. Aj ja vyzerám tak otrasne, keď kričím? Bože, prečo je toto naša normálna komunikácia? Prečo sa naše bezvýznamné spory vždy zvrhnú do kriku a hádky? Tak neskutočne ma to zraňuje...

Zdroj foto: https://pixabay.com/sk/users/Mysticsartdesign-322497/

Spomínam si, že som často závidela rodinám, ktoré sme náhodne stretávali počas našej rodinnej dovolenky alebo na rodinných výletoch a pôsobili na mňa harmonicky. Mávala som silný pocit, že sú oveľa šťastnejšou rodinou ako my. Všetci mávali dobrú náladu, veselo sa spolu rozprávali a smiali sa spolu.
Takéto chvíle akoby sa Alenkinou pubertou úplne vytratili z nášho života. A čím menej sme ich prežívali my, tým viac som si ich začala všímať u iných rodín. A tým viac som im závidela. Zvyčajne ma to zabolelo na tom citlivom mieste. Kde sme spravili chybu? Zlyhala som ako mama?

Pozerala som na Alenkin vzďaľujúci sa chrbát. Prudko, nahnevane som sa otočila a vykročila úzkym chodníčkom v tráve. Dokázala ma totálne vytočiť, pričom to bravúrne zvládala za rekordné časy.

Pod pazuchou som si niesla svoj denníček. Chcela som si zapísať zopár postrehov zo včerajšieho dňa, keď prišla Alenka vyjednávať o svojom výlete do mesta. Rázne som odmietla a nepripustila som žiadnu debatu, čo - by, keby. Jednoducho nie! Na výlet do mesta má ešte čas a hotovo. Teraz nás môj výchovný zásah rozdelil a obe kráčame opačným smerom.

Prešla som okolo staručkej jablone. Snažila som sa dýchať pomaly a sústredene a nechať svoje myšlienky odletieť ďaleko do vesmíru. Milovala som tento starý strom, ktorý sa dôstojne týčil k nebu, presne v strede zadnej pastviny. Rada som sedela a strom iba mlčky sledovala. Nakoniec mi Dano jedného dňa postavil vedľa chodníka k jabloni malú starodávnu lavičku.

Dokázala som na nej stráviť celé hodiny. Ako dnes. Najprv som sa vyplakala a nechala na tvári zaschnúť slzy. Potom som otvorila svoj denník a zapísala som si jedinú vetu:

" Dnes sme sa znova pohádali a mňa to mrzí akosi viac ako inokedy. "

***

Vedela mama, že to bude jej posledný zápis v denníčku?

Plánovala to tak? Je to pre mňa odkaz? Tá posledná veta ma naozaj zasiahla. Netušila som, ako veľmi ju moje pubertálne výstupy zraňovali. Nikdy mi to nepovedala, nič nenaznačila. Ani otec. Hnevám sa!

Áno, tá posledná veta mi ukázala mamu v inom svetle.